Srbská republika hostila 15. marca 2012 v Belehrade XII. konferenciu ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu, ktorá sa konala v kooperácií s tzv. EPAS (Enlarged Partial Agreement on Sport). EPAS je jedna z rozšírených čiastkových zmlúv Rady Európy, konkrétne v oblasti športu, ktorá umožňuje niektorým štátom RE plus ďalším signatárom zmluvy angažovať sa v osobitných aktivitách spoločného záujmu so súhlasom ostatných členov RE. Autori sa predkladanom príspevku pokúšajú priblížiť priebeh konferencie a 3 schválené rezolúcie č. 1, 2.1 a 2.2 vo všeobecnosti, ako i z pohľadu Slovenskej republiky v podobe odporúčaní pre budúcnosť.

Článok je súčasťou dlhodobého výskumu zisťovania organizačnej štruktúry záujmovej telesnej výchovy a školského športu na Slovensku, hľadania riešení na ich skvalitnenie a zvýšenie verejného záujmu o túto oblasť. Cieľom je identifikovať systém organizácie a financovania subjektov, ktoré zabezpečujú telovýchovné a športové aktivity pre deti a mládež. Kvalitatívnymi a kvantitatívnymi metódami chceme zistiť a následne popísať aktuálny stav systému v sledovanej oblasti a navrhnúť odporúčania pre ďalší výskum.

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).